InterviewTravelSlovenka Beata odišla do Indonézie čistiť oceán a chrániť prales

Čo znamená žiť v džungli bez kozmetiky a prípravkov bežnej hygieny? Prečo sa vôbec vybrala do Indonézie zachraňovať prales a oceán? Aké to tam bolo a - malo to vôbec zmysel? Majiteľka malého fitka z Bratislavy si skrátka povedala, že je čas to urobiť.
8. marca 2019
Beata Čunderlíková spoznala tamojšie zvyky či jedlá.
Mesiac na Sumatre podnikateľke z Bratislavy kompletne zmenil život.
Beata Čunderlíková strávila na Sumatre celý mesiac.
Účastníci pobytu bývali v hlbokej džungli v drevených domčekoch bez stien a okien postavených na stračích nôžkach.
Džungla je v noci taká hlučná a plná zvukov zvierat, že Beata prvé noci len ťažko zaspávala.
Chvíľka relaxu uprostred pralesu.
Tečúca voda priamo z potoku sa používala na pranie, varenie aj pitie.
Zvieratá sú plaché a človeku sa radšej vyhnú, ale zopár opíc sa podarilo vidieť na vlastné oči.
Beata Moravčíková Čunderlíková
Pláže na Sumatre sú nádherné, na niektorých miestach sú však nánosy plastov a odpadkov.
Pláže na Sumatre sú nádherné, na niektorých miestach sú však nánosy plastov a odpadkov.
Čistenie týchto ostrovov bolo úlohou druhej časti pobytu.
Denne sa vyzbieralo niekoľko obrovských vriec plných plastu. Slamky patrili medzi najrozšírenejšie odpadky.
Plasty, odpadky, nánosy mora...

Majiteľka ženského fitness centra v Bratislave sa rozhodla na mesiac vymeniť pohodlie domova za nekompromisný svet džungle na Sumatre. Dôvodom bola – poviete si možno naivná – túžba zachrániť svet a pomôcť svojou troškou k tomu, aby sme žili na zdravšej a čistejšej planéte. Ťukáte si na čelo? Prečítajte si príbeh Beaty Moravčíkovej Čunderlíkovej (47).

Plán cesty bol jasný – čistiť Indický oceán od nánosov plastov a odpadkov. Kedy a prečo si sa rozhodla pre takúto vec?

Asi pred 3 rokmi som počula v rádiu, že môžeš ísť ako dobrovoľník do rôznych častí sveta – buď ako záchranár po prírodnej katastrofe, alebo ako lekárska pomoc a podobne, ale brali iba ľudí do 25 rokov, a keďže už mám viac, na tú chvíľu som to hodila za hlavu. Ale niekde vo vnútri tá túžba zostala. A koncom minulého roku sa mi dostal do pozornosti projekt Prales dětem, naštudovala som si informácie a hneď som sa rozhodla.

Čo ťa presvedčilo?

Jednak sa mi páčilo, že išlo o československý projekt, čiže mi nehrozila jazyková bariéra, tiež to, že organizátori sú presvedčení vegáni, teda som vedela, že budeme rovnako nastavení aj v celom životnom štýle. Ale v prvom rade sa páčila samotná myšlienka projektu – čistiť planétu, oceány, snažiť sa pomôcť, zachrániť, ochrániť z pozície najvyššie postaveného tvora, zdokonaliť sa v spôsobe bezodpadového štýlu, ktorý praktizujem aj u mňa doma. Bolo nás tam len pár, ale kvapka ku kvapke urobí more. Chcela som proste niečo urobiť, nielen sedieť pri telke, lamentovať a popritom jesť tyčinku s palmovým tukom z plastového obalu.

Bratislavčanka celý pobyt dokumentovala, fotografie chce prezentovať na pripravovaných prednáškach.Vybrala si sa teda s celkom neznámymi ľuďmi do pralesa a na pobrežie oceánu. Ako ste tam žili, kde ste spali?

Vopred sme boli oboznámení so základnými pravidlami – že ideme do divokej prírody medzi tamojšie zvieratá do ich priestoru. Prvé dva týždne sme bývali uprostred džungle, skutočnej džungle, bez elektriky, plynu, bez telefónneho signálu, o internete ani nehovoriac. Žili sme v symbióze so zvieratami, správali sme sa tak, aby sme ich nerušili alebo rušili čo možno najmenej.

Keď sme sa pohybovali po džungli, tak sme sa nerozprávali, dohovárali sme sa iba posunkami.

Museli a chceli sme sa s nimi doslova zžiť, stať sa ich súčasťou, súčasťou ich domova. Materiál, štýl a farby nášho oblečenia museli byť nenápadné – telové, khaki, čierne, žiadna červená či oranžová. Nemali sme žiadnu kozmetiku chemického pôvodu, žiadne krémy, parfémy alebo podobné zbytočnosti, umývali sme sa aj sme pili tečúcu vodu z potoku, prali sme v potoku, spali sme v drevených domčekoch so strechou ale bez stien postavených na stračích nôžkach. Stravovali sme sa v absolútnom súlade a s rešpektom k prírode a zvieratám – teda vegánsky. Tomu sa museli prispôsobiť aj takí, čo nie sú vegáni. Vedeli, do čoho idú a povedali si, že skúsia. Niektoré potraviny, ktoré tam nie sú dostať, sme si doniesli – napríklad hrozienka, mak, fazuľu a podobne, niečo sa tam kúpilo – napríklad cestoviny, ale inak sme jedli, čo príroda dala – najmä kilá rôzneho tropického ovocia. Na varenie sme používali plynovú bombu.

Predsa len dnešné ženy potrebujú aspoň nejakú kozmetiku, naozaj ste nepoužívali vôbec nič?

Tým, že uprostred džungle je stále veľká vlhkosť, tak som nepotrebovala žiadne krémy a pleť som mala perfektne hydratovanú, vlasy tiež. No a keďže sme išli prioritne zbierať plasty a nevytvárať žiaden ďalší odpad, tak ženám sa odporúčalo v prípade potreby používať menštruačné kalíšky.

Spomínaš bezodpadový spôsob života, no dnes je takmer všetko balené v plastoch. Ako sa dá žiť bezodpadovo, ako to robíš ty?

Na začiatok by celkom stačilo trochu sa zamyslieť, čo kupujeme, do čoho, prečo a čo sa s tým potom deje. Treba ubrať zo svojho komfortu a správať sa ekologickejšie – nebrať na každé jablko v obchode nový sáčok, nekupovať každý deň novú igelitku, ale doniesť si svoje vrecká alebo nádoby, čítať etikety na potravinách, rozmýšľať aj o sebe a svojom zdraví, zvažovať, čo vkladám do úst, ako sa chovám k ostatným tvorom na zemi… Je to veľmi obšírna téma, nie som si istá, či dnešná generácia dospelých ľudí je pripravená a hlavne ochotná podniknúť takúto zmenu vo vnímaní života a správaní. Skôr si myslím, že oveľa väčší efekt bude mať, ak zasejeme vedomosti a správne ekologické návyky u detí. Naučíme ich vnímať súvislosti, že to, čo ja urobím tu a teraz, sa prejaví niekde inde a niekedy to môže aj zabíjať.

Beata spoznala tamojšie zvyky či jedlá.

Ako príklad by si deťom uviedla čo?

Veľmi jednoduchý príklad, s ktorým sa slovenské deti stretávajú každý deň. Na Sumatre som mala na vlastné oči možnosť vidieť, ako si ľudia ničia vlastný priestor na život, svoju planétu. Videli sme to, čo normálny turista nemá šancu bežne vidieť. Veľa sme sa rozprávali s domácimi, hovorili nám všetko o tamojších liečivých rastlinách, o zvykoch, ale aj o pytliakoch, ktorí zabíjajú zvieratá. Rozprávali nám tiež o tamojších biznismenoch, ktorí tam vysádzajú palmové plantáže kvôli obrovskému zisku. Plantáže však vysádzajú na úkor pôvodného dažďového pralesu, prirodzeného priestoru a domova pre celú tamojšiu vegetáciu a zver, na úkor prirodzenej vlhkosti.

Ide o masívne ničenie pralesu obrovských rozmerov – raz sme išli šesť hodín autom a šesť hodín sme nevideli nič iné, iba umelo vysadené palmové plantáže.

Je to naozaj šokujúce. Aj to je jedna z motivácii organizátorov týchto pobytov, ukázať, čo sa deje na miestach, o ktorých my Stredoeurópania nemáme ani potuchy, pritom sa nás bytostne týkajú.

Obrovské stromy dodávajú denne kyslík stovkám bytostí, sú však likvidvané na úkor plantáží.

Pre každého z nás pritom existuje možnosť kúpiť si za 35 eur jeden ár pralesa, ktorý denne produkuje kyslík pre 900 bytostí. Ide síce o trochu komplikovanejší proces ako keď si tu kupujete pozemok, každopádne však na tom mieste už navždy zostane prales, nikto iný s ním nebude môcť nič robiť, nebude ho môcť zničiť a zobrať tak domov posledným 4 000 orangutanom žijúcim na tom mieste. Ale vrátim sa k slovenským deťom.

Palmový tuk práve z tých palmových plantáží sa nachádza v každej Horalke, oplátke, tyčinke, čo deťom dávame každý deň. Dá sa teda povedať, že takto, síce možno nevedome, ale celkom priamo podporujeme celý ten bezcitný biznis.

Pre ľudí, čo sú zorientovaní a trochu sa o veci zaujímajú, existuje aplikácia, pomocou ktorej oskenujete čiarový kód výrobku obsahujúceho palmový tuk a výrobcovi dôjde sms-ka asi v takomto znení, že „chcela som si kúpiť váš výrobok, ale keďže ste použil palmový tuk, tak si to nekúpim“. Čiže aj toto je cesta, ako deti učiť myslieť ekologicky.

Čo ste robili tie dva týždne v hlbokej džungli?

Projekt Prales dětem funguje už 10 rokov, nemajú žiadneho veľkého sponzora a teda im nikto nediktuje, čo, kde a ako majú robiť. Sú to slobodní ľudia, ktorí nielen v Indonézii, ale už aj na Slovensku a Čechách monitorujú prirodzený priestor.

Z peňazí, ktoré som do výletu investovala aj ja – mimochodom celý mesačný pobyt vrátane letenky, stravy a všetkého ma stál 1 050 eur – sa platia okrem výdavkov na mňa napríklad aj výplaty tigrím hliadkam.

Tie tam tiež vytvorili organizátori tohto projektu. V džungli sme čistili hranice s národným parkom a chodníky vedúce k nainštalovaným fotopascám, ktoré tam osadili tiež organizátori. Keďže vegetácia v tropickom pralese doslova bujnie, tak vytvorená cestička dokáže za niekoľko dní úplne zarásť, takže sme sa ich snažili ako-tak spriechodniť.

Nemala si strach zo zvierat? Predsa len, neboli ste voči nim nijako chránení…

Zvieratá v džungli sú veľmi plaché, pokiaľ to nie je nutné, kontaktu s človekom sa radšej úplne vyhnú. Na vlastné oči som videla opice, vzácne orangutany, makaky, raz hada, čerstvé stopy slona a podobne, ale keď sme sledovali zábery z fotopascí, tak sme videli, ako sa celkom blízko nášho tábora motal tiger. To bolo naozaj vzrušujúce.

Druhá časť pobytu bolo čistenie Indického oceánu a pobrežia na blízkych ostrovoch od plastov a nánosov mora. Je to tam skutočne také znečistené?

Pláž, ktorú jeden deň vyčistili, bola na druhý deň opäť plná odpadu.

Áno, každý deň sme nazberali niekoľko obrovských vriec plných plastov. A vždy, keď sme sa tam vrátili, to tam bolo znova. Konkrétne na ostrov Bangkaru chodia korytnačky liahnuť svoje vajíčka a kvôli nánosom odpadkov sa nedokážu dostať ani na pevninu a potom zas naspäť do mora. Od vyčerpania neraz hynú.

Ako sa tam tie plasty vôbec v takom množstve dostanú?

Jednak odpadky do mora odhadzujú klasickí turisti a jednak sa na niektorých miestach masovo vysýpa odpad rovno do vody. Ale treba tiež povedať, že Indonézia ako taká je veľmi znečistená krajina a tamojší ľudia sú v tomto veľmi pozadu, nemajú základné informácie, vedomosti, nemajú zavedený ani odpadový systém. Je to smutné… Príklad: celý deň na jednom ostrove zbierame plasty, podvečer pre nás príde loď, my nastúpime, naložíme tie obrovské vrecia plné odpadkov a chlap, čo nás vezie, po ceste späť otvorí tyčinku, zje ju a obal vyhodí do vody. Priamo pred nami! Pozeráme na neho, že čo to má znamenať a on rovnako nechápavo pozerá na nás, že no a čo – veď ten obal už vo vode ani nevidno! Čiže on si ani zo slušnosti voči nám ten obal na tú chvíľu nestrčil do vrecka, bolo mu to úplne jedno.

Postretli vás aj nejaké problémy, zranenia?

Boli aj úrazy, ale nič vážne – odreté kolená od koralov, mozole na rukách a podobne. Raz bola relatívne veľká rezná rana, ale tí domáci všetko riešia tak svojsky – niečo hneď odtrhnú, požujú, zmiešajú to so slinami, vypľujú na ranu, niečím obviažu a hotovo. Úžasné je, že to funguje! Videla som na vlastné oči, ako kombinácia 4 vecí – cesnak, cibuľa, zázvor a koreň kurkumy – zmiešané a požuté na kašu, dokáže zaceliť ranu. A napríklad tá istá kombinácia, ale bez cesnaku, zase rýchlo zahojí popáleninu. To je len príklad z toho všetkého, čo nám domáci ukázali. Takže áno, úrazy nejaké boli, ale nikdy nebol potrebný doktor, lebo najsilnejší doktor je príroda. Niekedy som doslova žasla.

Chvíľka relaxu uprostred pralesa

Splnilo sa to, čo si od pobytu na Sumatre čakala?

Áno, celkom určite. Tento pobyt ma veľmi zmenil a to sa považujem za človeka, ktorý už aj predtým žil silne ekologicky, som zarytý vegán, milujem zvieratá, prírodu, nikdy som nijako extra neprepadla technickým výdobytkom, nie som závislá na internete a najradšej trávim čas s ľuďmi, ktorých mám rada a s mojimi psami niekde vonku. Napriek tomu som na Sumatre zažila niečo celkom nové.

V čom ti pobyt zmenil myslenie, čo už v tvojom živote nebude dôležité?

V tomto momente si už napríklad vôbec neviem predstaviť ísť na klasickú dovolenku, kde týždeň ležíte horeznak na lehátku, a do nemoty jete a pijete. A ďalej nič. Toto už teraz vnímam ako absolútne mrhanie jednak časom, ale aj peniazmi, jedlom a vlastne všetkým – je mi to komplet proti srsti. Keď už dovolenka, tak taká, ktorá má zmysel. Nehovorím, že teraz má ísť každý do džungle a čistiť oceány. Ale mňa uspokojuje pocit, že som niekde nejako užitočná. Každý deň som si písala denník, aby som si tie spomienky a dojmy mohla kedykoľvek pripomenúť, chcem túto filozofiu šíriť medzi deti, do škôl, inšpirovať moje okolie žiť ekologickejšie. A už nechcem klasické narodeninové dary – kytice, parfémy a podobne, budem radšej žiadať pár eur, aby som mohla kúpiť a zachrániť kúsok pralesa.

Eva Miklánková

Jeden komentár

Komentovať

Váš e-mail nebude zverejnený. Povinné položky sú označené *

Zabavte sa
Prinášame vám veľa inšpiratívnych článkov, pri ktorých si oddýchnete a všeličo sa dozviete.
Kontaktujte nás
Ak máte otázky či nápady, napíšte nám na hepyweb@gmail.com
Inzercia
Ak máte záujem zverejniť na stránke inzerát, píšte na hepyweb@gmail.com
Šikovné kurzy
Pripravujeme pre vás zaujímavé kurzy a školenia plné užitočných informácií pre život, aj pre dušu. Info na sikovnekurzy@gmail.com

Hepy, 2019 © All Rights Reserved